Keď som sa v sedemdesiatych rokoch oženil, bolo mi jasné, že sa mi zmení život. Ako veľmi, to som netušil, kým ma moja žena Božena v decembri 1980 nevzala so sebou na služobnú cestu do Bombeje a Singapúru.

 

Orient ma vždy fascinoval, úprimne som sa zaujímal o históriu, kultúru a o život ľudí v Japonsku, Vietname, Číne či Indonézii, ale predovšetkým v Indii. Keď náš Iľjušin pristál na letisku v Bombeji  a letušky otvorili dvere nad plochou, omráčil ma pach Indie. „Pach vlhkej plesne zmiešaný s pachom DDT prášku, ľudskej moče spolu s karí korením “/výstižná definícia našej indickej priateľky top manažérky Shuby/ ma dostal a zostal pre mňa typickým pachom Indie. Vďaka manželke – letuške Božke a jej kolegom som býval v luxusnom hoteli na pláži Juhu ale i v dnes snobskej módnej štvrti Bandra, vo vile s miestnym personálom. Kolegovia z ČSA a zvlášť pán Dejmek, letecký navigátor a bývalý morský vlk, ktorý Indiu miloval a poznal mesto ako málokto, ma previedli po Bombeji krížom krážom. Zobrali ma do prístavu či do uličky s červenými lampami, do najväčšej na svete ručnej práčovne či do najväčšej krytej tržnice v Ázii. Tu mi zjednali výmenu mojej ženy Boženy za nejaké ťavy, pod Bránou Indie som si podržal v rukách kobru a dostal som viacero ponúk na hašiš a dievčatá, v slávnom a v tej dobe najluxusnejšom, hoteli Indie Tadž Mahal sme si dali ľahší obed a preliezli sme slávnu mekku nákupov ulicu Kolábu. Ako intelektuál a človek od kultúry, som si užil návštevu múzeí, špeciálne muzeum Mahatmu Gandiho, ale  i chrámov. Farebné hinduistické chrámy s lingamami a soškami prsatých bohýň a sloním bôžikom Ganešom, pársijské veže mlčania, zlatom zdobené a jemne vyrezávané džinistické chrámy. Neďaleko hotelu sa stretávala každý podvečer skupina mladých v oranžovom voľnom oblečení. Bubnovali tancovali a spievali dokola svoje Hari Krišna. Dnes tam stojí obrovský komplex tejto sekty.

Letel som s posádkou ČSA celú ich trasu a po pobyte v Bombeji a 4 dňovej prestávke v Singapure sme opäť pristáli v Bombeji. Fotil som ako divý a v Singapúre som si kúpil svoje prvé farebné filmy značky Kodak. Žobrákov na ulici, slumy a bezútešnú chudobu fotí v Indii dodnes každý Európan. Práve takéto fotografie, chudáci vo farebných handrách, sa doma páčili najviac: také malebné, také atraktívne, také farebné! Aj mňa farebná India chytila a už nepustila. Po prílete domov to síce trvalo zopár mesiacov, ale napriek všetkému a všetkým sa mi podarilo založiť Spoločnosť Slovensko - Indického priateľstva a po zmenách v roku 1989, občianske združenie: India klub. Až neskôr som zistil, že India - táto cesta , tento klub mi ovplyvnil nielen moju kariéru, ale celý môj život. Veď päť celých rokov života naplno v Indii to je ako ďalšie kompletné univerzitné štúdium.