*Rok osláv Mahatma Gandhiho

Na indickej ambasáde si dňa 9.1. podvečer začali spomínať 150 výročie  narodenia veľkého syna indického národa, Mahatmu Gándhihi. Spomínať a oslavovať ho budú celý rok a bude viacero príležitostí Prvá bola práve 9. januára, kedy si Indovia na celom svete pripomenuli návrat Ganhidžiho /Gandhiji - úctivá forma mena/oslovenia s pridaním prípony -ji/ z južnej Afriky späť do Indie a tento deň, sa stal pre Indov dňom diaspory - Indov, žijúcich mimo Indiu. Speváci z mnohých krajín sveta naspievali jednu a tú istú najobľúbenejšiu Gandhiho bhajan na video a z toho je film, ktorý nám na ambasáde púšťali. Spievala i slovenská speváčka Humeňanská za doprovodu českého hudobníka na sitar a zvláštnu fujaru. Spev, hudba, prejavy a oslavné video filmy s vlajkami a jasajúcimi masami ale i silné osobné príbehy obyčajných ľudí.... Hlavnými hrdinami boli samozrejme hlavní reprezentanti Indie a samotná India. Napriek tomu treba povedať, že celý propagačný program mal svoju dôstojnosť a že Indovia sú majstri v PR a prezentácii. A sú veľkí patrioti.

Indky sú považované za špičkové krásavice a často vyhrávajú najprestížnejšie súťaže krásy. Kritéria krásy podliehajú trendom a sú ovplyvňované rôznym tlakom aj politike. Napriek tomu, pôsobia Indky výnimočne a nie je to len o ich tvári alebo postave. To, čo ich odlišuje a povyšuje, je ich duchovná sila a držanie tela. Nie každá Indka cvičí jógu alebo chodí do fitnes centra. Vlastne, všeobecne Indky cvičia iba výnimočne. Ale správne držanie tela majú v krvi a od narodenia výchovou. Indovia od malička sedia, čupia stoja i chodia tak, aby mali chrbticu vystretú. Keď má dievča 12 až 14 rokov, záleží od rodinnej tradície, dostane svoje prvé sárí. Potom postupne v priebehu života dostáva ďalšie, napríklad i do vena, a niektoré i zdedí. Kvalitné staré sárí je ako staré rodinné striebro. Podobne ako pravý kašmírsky šál, ručne tkaný z tej najjemnejšej vlny tibetskej antilopy chiru/čiru, ktorá sa volá šatuš/shahtooosh a dnes sa prakticky nedá kúpiť.

Keď odborníci zostavujú rebríčky najlepších kuchýň sveta, tá indická je zvyčajne úplne hore spolu s francúzskou a čínskou. Na prvý pohľad to môže byť tým, že je úplne odlišná. Čínska kuchyňa je o krájaní základných potravín a ich rýchlej úprave. Klasická francúzska kuchyňa je o veľmi pomalom varení a vo výslednej chuti cítite konkrétne ingrediencie. V obidvoch sa veľa korenín nepoužíva. Indická kuchyňa naopak, používa veľa korenín a curry – čo je vlastne namiešaná zmes rôzneho korenia. Túto si každý dobrý kuchár tradične mieša sám a recept býva rodinným tajomstvom. Kým i komplikované jedlá francúzske či čínske sa na druhý - tretí krát doma celkom vydaria, tie indické sú indické, keď ich navarí Ind. Každý odborník bude iste súhlasiť s tým, že každé naozaj dobré jedlo je o kvalite a hlavne o čerstvosti jednotlivých potravín. Kým v iných kuchyniach sa dá „švindlovať“ a nie je problém variť zo starších potravín zo supermarketu či zo zmrazených potravín, v indickej kuchyni to neplatí. Roky boli indické reštaurácie v Európe tie najdrahšie. Nebolo to kvôli koreniam, ale skôr kvôli čerstvej, často náročne dovážanej zelenine a dobrému kuchárovi.

Pred 4 rokmi sa podarilo jogínom dosiahnuť oslavu harmónie tela i ducha, keď bol prvý krát vyhlásený Medzinárodný deň jogy. Oslavuje sa na celom svete dňa 21. júna, u nás v deň letného slnovratu.

Jogíni sú tí, čo poznajú filozofiu jogy a jej pravidlá, dodržiavajú ich a celý svoj životný štýl si prispôsobili joge. Mali by takto žiť učitelia jogy, ktorá zďaleka nie je len cvičenie. Opäť, nestačí byť len vegetariánom alebo vegánom a komoliť výslovnosť  indických názvov ásán, teda cvikov-pozícií, oveľa dôležitejšie je správanie na základe „správnych hodnôt“. Niektorí učitelia jogy sa radi pasujú na guruov, teda na spirituálnych učiteľov – vodcov, ale ja som takého stretla, medzi mnohými, iba jedného a to v Indii a ten sa tak nenechal oslovovať. Zato tu v Bratislave som  natrafila na takých, čo nemajú ani štipky úcty voči svojim žiakom, správajú sa nadradene a nárokujú si vysoké honoráre. Jogové cviky sú totiž iba nástrojom k duchovnu – k lepšiemu ja. V Indii učiteľ jogy neberie peniaze, respektíve sa mu platí kto koľko dá. Podľa indickej filozofie, výnimočné danosti dostanú do vienka iba niektorí a oni majú morálnu povinnosť sa podeliť o to, čo majú naviac v porovnaní s inými. Jogíni by mali byť duchovní učitelia.  

ROZHOVOR O INDII A INDIA KLUBE ALE I PROTOKOLE PRE ČASOPIS SME ŽENY

DŇA 10.3.02018

Božena Volková: V Indii som sa naučila hovoriť nie

Božena Volková: Nie som ochotná strácať čas s nekompetentnými ľuďmi

V etikete a protokole je ako doma, k čomu prispela jej práca letušky, organizátorky aj roky strávené po boku manžela na diplomatickej misii v Indii a v Poľsku.

Foto: Jana Liška

Styling a vizáž: Jana Milatová

Text: Martina Štérová