Indovia vraj uznávajú 3 miliony 333 tisíc bohov a každému z nich je zasvätený aspoň jeden sviatok v roku, respektíve, ku každému sviatku sa viažu príbehy, v ktorých sa odzrkadľuje indická mytológia, história, aĺe aj tradície, celý hodnotový systém Indov– ich životný štýl.
Podobne ako u nás aj v Indii sú najdôležitejšie sviatky dva, na jar HOLI a zimné sviatky, začiatok roku: DÍWALÍ - známe i ako sviatky svetla. Podľa lunárneho kalendára pripadajú vždy na iný termín, zvyčajne sa ale oslavujú v období od polky októbra do polovice novembra až decembra. Je to sviatok Hinduistov, ale svätia ho i Džainisti a Sikhovia, pripomínajú si ho i Budhisti.
Je to oficiálny štátny sviatok nielen v Indii a v Nepále, ale i v mnohých iných krajinách, kde žijú Indovia. Je to sviatok rodiny, keď sa Indovia z celého sveta vracajú domov, aby tu v kruhu najbližších, „púdžou“ tradičným rituálom sviatky nového roka oslávili. Hneď na druhý deň po Díwalí, začína v severnej Indii vytúžená zimná spoločenská sezóna, obdobie svadieb, keď sa dajú organizovať garden párty, lebo večer býva už pre komáre chladno.
Díwalí alebo v sanskrite Deepavali/číta sa dípavali/ evokuje svetlo malých hlinených lampičiek naplnených olejom ako symbol triumfu dobra nad zlom. Zapálené lampičky - diyas svietia v príbytkoch po celej Indii po celú noc, zvyčajne pri soškách bôžika Ganeshu -dieťaťa s hlavou sloníčaťa, ktorý je bohom rodiny, šťastia, prosperity a hlavne bohom nových šťastných začiatkov a bohyne Lakšmí – bohyne krásy a bohatstva. Sošky stoja na dôstojnom, kvetmi ozdobenom mieste oproti hlavným dverám a tie zostávajú otvorené celú noc, aby mala Lakšmí a bohatstvo ľahký prístup do domácnosti. Domy sú vyčistené, vyupratované, vybielené, tí, čo si to môžu dovoliť vymenili záclony, závesy a všetky poťahy v dome, ktorý je vyzdobený vencami kvetov a kandils – farebnými lampiónmi a rangoli. Rangoli, v južnej Indii sú umelecké obrazy na zemi– symboly šťastia, vytvorené z farebnej ryže alebo z farebného prášku. Ľudia majú na sebe nové oblečenie a pochutnávajú si na dobrotách, ktoré v prekrásnych škatuliach či košíkoch dostali buď osobne alebo zásielkovou službou od príbuznych, priateľov a obchodných partnerov. Okrem sladkostí, sušeného ovocia a orieškov si príbuzní vymieňajú aj dary a tie sú zvyčajne buď nové oblečenie alebo niečo do domácnosti: od nových hrncov či príborov až po vysávač alebo televízor či krištáľové poháre. V tento deň dostávajú zamestnanci trinásty plat a v biznise sa uzatvárajú účtovné knihy.
Vonku vybuchujú delobuchy a rakety ohňostroja aby odplašili zlých duchov a prilákali Lakšmí. Hazardné hry sa hrajú až do bieleho rána, veď Lakšmí je v pohotovosti vyplniť priania. Pulty na trhoviskách sú plné košíkov orieškov a ovocia, farebne balených delobuchov a rakiet. V každej štvrti veľkých miest ale i v dedinách a menších mestách sú postavené drevené pódia, bohato vyzdobené stovkami elektrických lampičiek a farebnými látkami, už niekoľko dní sa tu na pokračovanie hrá dlhý mytologický príbeh Ramajána, tzv Ramlilá. Je to príbeh kráľa Rámu a jeho ženy Síty, ktorú uniesol na Srí Lanku zlý démon kráľ Rawana. Díwalí je oslavou ich šťastného návratu domov, oslavou víťazstva dobra nad zlom, svetla nad tmou.
V Dillí, kde delobuchy a rakety sú vo veľkej obľube, mali pred pár rokmi ešte týždeň po Díwalí, lietadlá problém pristáť, a ľudia sa snažili zdržovať na uliciach čo najmenej, kvôli smogu. Po veľkej osvetovej akcii, ktorá trvala asi 3 roky začiatkom nášho storočia, sa vyrábajú menej škodlivé delobuchy a aj ich použitie je v menšej miere a aj smogu je menej.
Pred Díwali, ktoré trvá 5 dní a každý deň sa oslavuje niečo iné, asi 2 týždne, sú sviatky Dushera alebo i Nawratram.
Iný príbeh, ktorý sa zvykne spájať s Díwali je oslava bratov Pandavovcoch, ktorí sa po 12 rokoch vrátili z vyhnanstva, alebo príbehy boha Krišnu.
V rôznych častiach Indie sa tieto sviatky môžu volať aj oslavovať inak, veď v Indii je oficiálne 15 jazykov ale hovorí sa aj mnohými ďalšími, žije tu mnoho rôznych národov i kmeňov.
Díwalí i Dushera sviatky sme v Indii zažili veľakrát, užili sme si ich tradície ale aj povery a rituály. Do tradičnej indickej rodiny nás pozvala rodina právnika. Plot domu bol vyzdobený elektrickými svetielkami, na chodníku horeli diya lampičky, u susedov už vystreľovali farebné rakety. V kúte salónu bol postavený oltár, na ktorom stáli všetky sošky bohov a bôžikov z celého domu, kraľovali im garlandami kvetov zdobení Ganesha a Lakšmí a naokolo horeli sviečky, kahance a olejové lampičky. Na striebornej tácke bola jedna lampička, trochu ryže, červený prášok, kvet a koláčiky z kešú orieškov so striebornou fóliou navrchu. Tou táckou nad hlavou každého z prítomných, vrátane domáceho služobníctva, pani domu trikrát urobila akoby kruh, zaželala nám, aby sa bohovia o nás postarali, červeným práškom nám na čelo urobila bodku, teda vykonala „púdžu“. Pomodlili sme sa, každý ako chcel, lebo Indovia sú tolerantní a hovoria, že kresťan či muslim, každý može byť i dobrým hinduistom. Domáci pán pozval manžela, do záhrady zahnať zlých duchov pomocou delobuchov a potom sme sa posadili k slávnostne prestretému stolu. Ale pozor, žiadne víno, ani to, čo sme my priniesli, žiadny alkohol, žiadne mäso. Slávnostná večera bola vegetariánska, skôr pôstna.
Najkrajšie Díwali sme ale zažili u priateľky tanečnice Sharon, keď sme po roku prišli do Delhi na návštevu. V centre mesta na slávnostne vyzdobenej terase plnej lampičiek a sôch nás vítalo veľa našich starých priateľov, ktorí sa prišli s nami zvítať, pripiť si s nami a potom šli oslavovať domov s rodinou. Študentky tanca nás privítali girlandami žltých kvetov a tancom inšpirovaným Ramajanou. Bohatý bar i plné stoly, ohňostroj i delobuchy na našu počesť – cítili sme, indickí bohovia sú prajní.
V štáte Maharaštra sa oslavuje asi dva týždne pred Díwali Ganesha......Soška Ganeshu, väčšinou z hliny alebo iného prírodného materiálu sa vymaľuje, vyzdobí a hádže sa do mora, rieky či jazera. Zažila som to v Mumbai, hlavnom meste tohto štátu, ale i v menšom mieste uprostred Indie, kde turisti nechodia a priateľka, manželka poslanca ma pozvala na tento slávnostný víkend do svojho rodného domu, medzi príbuzných.
Najslávnostnejšie, s najväčšou pompou sa ale Díwali, ktoré sa tu nazýva Dev Díwali, oslavuje v najsvätejšom meste Indie v prastarom Varanasi, 2 týždne po riadnom Díwalí. Nad veľkým ghátom na rieke Gange je postavené obrovské pódium na ktorom asi 12 mladých brahmínov´najskôr, tak ako každý večer, vykoná takmer hodinový svetelný obrad aarti, potom sa tam striedajú rôzni svätí muži. Statisíce ľudí z celej Indie a tisíce turistov si nenechá ujsť takéto divadlo. Najzaujímavejšie je zúčastniť sa ho z lode či lodičky, ktorých stovky kotvia uprostred rieky oproti pódiu. Hovorí sa, že Indiu si môžete iba obľúbiť alebo nenávidieť. Ešte viac to platí o Varanasi. Do tohto mesta chodia hinduisti z celej Indie umierať, nechávajú sa tu spopoľňovať. Cieľom každého hinduistu totiž je, aby bol aspoň jeho popol vysypaný do rieky Gangy práve tu. Ten sladký zápach spálených tiel, zhnitých tiel, ktoré plávajú v rieke, lebo nemohli byť spálení, pach chudoby a typické vône kari a vonných tyčiniek, to je vôňa, ktorú spolu s atmosférou pravekosti a stoicizmu je príliš vzdialená všetkému, čo kedy bežný Európan predtým zažil. Neviem, či si niekto môže mesto Varanasi zamilovať, ale určite ho môže toto mesto fascinovať. My sme si Varanasi mali šancu prezrieť i z terasy kráľovského paláca miestneho maharadžu, kam sme boli druhý deň pozvaní na slávnostné raňajky. Kedysi neuveriteľne bohatý palác vyzdobený indickými, perzskými i talianskymi umelcami sa dnes rozpadá ako tie telá mŕtvych vo večne horiacich vatrách nad riekou.
Súčasťou týchto osláv je i deň, kedy pracujúci čistia a svätia svoje pracoviská a pracovné nástroje. V Indii nájdete sošku alebo obrázok obľúbeného boha všade, na každom pracovisku. V biznise určite Ganeshu, často i v obchodoch kresťanov či muslimov, veď, čo ak...
Tesne pred Díwali je veľmi špeciálny rodinný sviatok, keď vydatá sestra pozýva na návštevu svojho brata. Keďže ona už patrí do inej rodiny, býva to často iba jediná návšteva v roku. Brat prinesie darček, ona pripraví pohostenie a opäť na tácke s lampičkou a červeným práškom, kde sú i červené ozdobné šnúrky, urobí bratovi púdžu. Jeden druhému dajú odhryznúť zo sladkosti a navzájom si urobia na čele červené znamenie a tiež si navzájom priviažu na zápästie stužku. Stužka má bratovi pripomínať, že má dbať, aby sa v cudzej rodine jeho sestra mala dobre. Jej stužka symbolicky pripomína, že v núdzi má brata, na ktorého sa môže spoľahnúť. Či to tak ozaj funguje, záleží viac od základných ľudských vlastností ako od tohto rituálu.
HAPPY DÍWALÍ