V Indii sme počas nášho pobytu zažili Holi 5krát!

Prvý rok, pamätám si, boli sme v Indii relatívne noví, dali sme na rady nášho okolia: starších diplomatov, ale hlavne našich slovenských zamestnancov /žiaľ, treba povedať že absolútne nekompetentných, lebo oni vychádzali z areálu ambasády iba na nákupy, prípadne na nejakú akciu raz za čas/ a nášho šoféra, ktorý chcel mať, samozrejme, voľno. Takže, aby nás pripití mládenci neobťažovali a nepolievali nás farbami, mali sme zostať doma. Lenže manžel celé dni sedel za písacím stolom a počítačom, buď v práci alebo doma na rezidencii, iba podvečer vychádzal na podvečerné a večerné oficiálne akcie. Preto sme to riskli, sadli pred dverami do auta a dali sa zaviesť do klubu veľvyslancov do hotela Maurya Sheraton. Tu sme si dali našu obľúbenú iced- coffee, zaplávali  v bazéne a pokecali si so známymi diplomatmi a namiesto Holi, mali sme klasickú pohodovú nedeľu.

V Radžastane ako v rozprávke

Druhý rok sme sa už nedali a nevzdali sa, a ja ako rodinná cestovka som naplánovala cestu po Radžastane až k pakistánskej hranici a k púšti .... do Džaisalmeru. Ubytovanie nám vo svojom bývalom rodinnom paláci ponúkol jeden maharadža, žiaľ, už si nepamätám meno, lístky na vlak spolu s taxi so šoférom nám včas kúpil agent. Priletela za nami totiž i dcéra z Poľska, kde vtedy študovala, tak sme to chceli využiť a aj jej ukázať kúsok atraktívnej Indie. Všetko bolo ok, Džodpúr i Džaisalmer  patria medzi skvosty Radžastanu, boli zaujímavé, trhy plné kôp práškových farieb, rozprávkové paláce,  a videli sme naozaj atraktívny kus nielen krajiny ale i autentickej kultúry. Lístky na vlak domov z ... sme však mali práve v deň Holi. Všetci nás vystríhali, že to nie je dobrý čas na cestovanie, ale chceli sme si užiť čo najviac cestovanie, lístky na vlak bolo dostať iba na tento termín a  manžel musel byť, trval na tom,  načas, na druhý deň ráno o 9.00 v kancelárii. Taxík bol pristavený včas, mali sme niekoľko hodinový predstih, tak sme sa zastavili cestou v akomsi, veľmi atraktívnom, bývalom paláci – niečo ako motoreste na obed a oddych. Poznáte z obrázkov také oblúkové vežičkové vežičky? V nich kamené lavičky s kopou vyšívaných vankúšov? Ako v rozprávke z tisíc a jednej noci!

Sľúbení zbojníci

Na stanicu sme to mali asi necelé dve hodiny, tak asi tri hodiny pred odchodom vlaku sme sa teda milostivo usadili v taxíku a že ideme. Keď sme boli relatívne ďaleko od civilizácie, naraz, akoby z neba spadli, štyria mládenci v červených turbanoch popri ceste a taxík zastal. Cez cestu bola natiahnutá reťaz a taxikár sa začal s usmievajúcimi chlapcami naťahovať. Spomenuli sme si na všetky varovania: opití dedinskí mládenci si chcú privyrobiť. Myslím, že keď videli bielych, tj. pre nich automaticky bohatých, spomenuli si na doláre a chceli asi 300 dolárov. Neviem čo by s nimi robili tam v púšti, lebo ani mestskí taxikári nebrali cudziu menu, také boli vtedy prísne devízové predpisy v Indii. Núkali sme im nejaké Rupie, ale oni len opakovali dolar, dolar...nebola s nimi žiadna reč. Kým sa manžel spamätal, ja som už mala kopec podobných skúseností, napríklad s nafetovanými černochmi v New Yorku, tak ako správna matka – ochrankyňa Durga a manažérka rodiny, ale i skúsenejšia cestovateľka, začala som na nich kričať po slovensky a poriadne som im vynadala. Šok! Biela žena a kričí! Na nich, na „chlapov“ – vrchol! to ešte nezažili. Povolili reťaze a tak som zavelila  taxikárovi aby pridal plyn a upaľoval. V rozprávke by tí štyria stáli pri tej ceste ešte do dnes. „Holi, Madame“, povedal taxikár lakonicky.

Cestovanie je dobrodružstvo, v Indii zvlášť

Ale to nebolo všetko! Šli sme, asi tak polhodinu a potom to začalo. Prehrial sa nám motor, praskla nejaká pumpička či hadička a.....my sme mali pred sebou  dve hodiny jazdy/cca 40 km rýchlosťou/cez púšť! Našťastie sme prechádzali  malými osadami, kde vždy bola nejaká verejná studňa  či prameň uprostred, kde sme s improvizovaným hrnčekom z konzervy dotankovávali vodu do nádrže, každých 15, 20 minút. Ale ten čas... Ak chytíme vlak, taxikár mal sľúbený dvojnásobok ceny. Veľmi sa snažil, ale  indické taxíky, hoci majú svoj pôvab, majú obmedzené možnosti, hlavne rýchlosť. S  odratými ušami sme to zvládli a kufre nám taxikár podával do už rozbiehajúceho sa vlaku. Manžel s dcérou chytali kufre, ja som podávala sľúbenú odmenu.

V južnej Indii to na nás skúšali študenti

Ďalší rok sme zažili Holi počas služobnej cesty po južnej Indii, ned´aleko Chenai. Zastavili sme sa vo výletnom 5*hoteli na pláži občerstviť sa vypiť si kávu Personál nás upozornil, že tam mládež, vysokoškolskí miestni študenti  oslavujú Holi. Boli to tiež pripití mladíci. Trochu to na nás skúšali s farbičkami, ale i ked nie celkom triezvi, predsa len slušná výchova im nedovolila agresívne správanie, hoci na našej dcére by si boli bývali radi zgustli. Bola by bývala skončila ako dievčatá v ich skupine, mokré a poliate rôznymi farbami od hlavy až skutočne po päty. Tradičná úcta k starším a k cudzincom zvlášť im nedovolila žiadne extampore.

Holi a High society

Potom sme ešte asi trikrát, raz sme sa tam vrátili už z Bratislavy na dovolenku, zažili Holi privátne, v rodine našich dobrých indických priateľov, Meatllovcov. Bývajú v najatraktívnejšej, tzv. diplomatickej štvrti v Delhi, plnej prekrásnych štylizovaných „britských“ bungalovov a záhrad, kde majú svoje oficiálne domovy iba top štátni úradníci a rodiny tzv „staré peniaze“. V záhrade boli stoly s vodou, farbami v prášku, farebnými vodami, hrnčekmi, rôznymi vodnými pumpami. Kopec rozšantených detí, nejakí príbuzní a zopár top diplomatov. Na pozvánke stálo, že oblečenie má byť také, aby sa dalo po použití vyhodiť! Boli sme si predtým také kúpiť na miestnom trhu Sarodžíni Nagar, všetko spolu asi za 5 dolárov!  Manžel má tričko dodnes a my s dcérou sme šaty vyhodili iba nedávno. Podávali sa tradičné drinky, whisky a pivo pre pánov, víno a nealko pre dámy a ľahký vegetariánsky obed, z ich vlastnej vegetariánskej cateringovej spoločnosti. Skvelý ako vždy, lebo rodina je prísne hinduistická, teda vegetariánska, ale s európskym vplyvom. Príjemná atmosféra, inak bežná priateľská konverzácia „na úrovni“, sem tam nejaké jačanie postihnutej dámy, lebo nielen deti, ale i dospelí páni si považovali za povinnosť nevynechať nikoho a nijakú farbu nielen na oblečení ale i na tvári každého prítomného hosťa. Na fotke je manžel s manželkou maďarského veľvyslanca, ktorá sľúbila, že príde, len ak ju nebudú oblievať a natierať farbami. Ale takto sme dopadli všetci a vždy! Happy Holi!